Zinčenko Michal Ľvovič

Autor: Ján Kvasnička | 23.3.2018 o 21:12 | (upravené 13.1.2019 o 17:31) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  151x

Hrdina Ukrajinskej revolúcie v rokoch 1917 - 1921. ( Ukrajinsky: Михайло Львович Зінченко, * 22 máj (4 jún )1893, Rojiče Ukrajina – † 12.marec 1963 ,Dubnica nad Váhom -Slovensko) bol poručík, účastník Ukrajinskej revolúcie.

Michail Ľvovič Zinčenko sa narodil 22. mája (4. júna) 1893 v obci Roišče, ktorá sa nachádza v Černigovskej oblasti, na Ukrajine. Pochádzal z kozáckej rodiny , korene ktorej siahajú do 2. polovice XVII. storočia.

         Zdá sa, že sa chystal na kariéru duchovného. Jeho dcéra Xénia hovorí, že začal študovať v pravoslávnom seminári, ale z dôvodov, na ktoré si už nepamätá, jej otec dostal od vyučujúceho facku. To viedlo jej starého otca Leva k tomu,  že vzal syna zo seminára s tým, že nedovolí, aby jeho syna takto ponižovali.

         V r. 1912 vstupuje Michal Zinčenko do armády ako dobrovoľník, s cieľom dosiahnuť hodnosť dôstojníka. V r. 1914 končí Vojenskú pechotnú akadémiu v Tbilisi. Pre zaujímavosť uveďme, že sa náhodou ocitol na fotografii spolu s cárom Mikulášom II., ktorý navštívil v novembri 1914 tbiliskú Vojenskú akadémiu pri príležitosti promócie jej absolventov.

         Po ukončení Vojenskej akadémie sa Michal Zinčenko okamžite ocitol vo víre Prvej svetovej vojny. Zo začiatku bol na Kavkazskom fronte,  zúčastnil sa aj známej bitky v tureckom Sarakamyši, ďalej pokračoval na rakúskom fronte vo Volyni, kde bol ranený guľkou do nohy (s touto guľkou prežil celý život). Po liečení v júli 1915 ho preradili na logistiku. V marci 1916 podal žiadosť na preradenie do aktívnej armády, čo sa aj stalo. V novembri 1917 bol po nemoci oslobodený od vojenskej služby.

         Michal Zinčenko dosiahol hodnosť poručíka a bol vyznamenaný radom Svätej Anny 4. triedy s nápisom „Za odvahu“ a radom Svätého Stanislava 3. triedy s insígniami meč a stuha.

         Keď sa v decembri r.  1917 vrátil domov, do Roišča, čakala ho už revolučná búrka, ktorá sa zmocnila aj Ukrajiny. Stal sa aktérom významných udalostí ukrajinskej histórie, známych pod menom Ukrajinská revolúcia r. 1917-1921.

         Na jar r. 1918 Michal Zinčenko organizoval voľby delegátov na Ukrajinský agrárny zjazd. Sám bol členom delegácie Roišča. Na tomto zjazde za hajtmana Ukrajiny zvolili generála P. Skoropadského. Zdalo sa, že život na Ukrajine sa znormalizuje. Preto sa Michal Zinčenko rozhodol, že sa bude venovať pôdohospodárstvu. V auguste toho istého roku začal študovať na fakulte poľnohospodárstva na Polytechnickom inštitúte Alexandra II. v Kyjeve.

         Ako sa však ukázalo, revolúcia a vojna pokračovali. Po tom, čo v októbri 1919 bielogvardejci obsadili Kyjev a Ľavobrehú Ukrajinu, Michal Zinčenko sa vybral navštíviť rodné Roišče. Ale po ceste domov ho zadržali pre podozrenie zo sympatií s boľševizmom a týždeň ho väznili. Domov sa nedostal. Do Roišča prišiel až po tom, čo bola Ukrajina okupovaná boľševickým Ruskom, t.j. v júni 1920. Ale okamžite ho zadržali ako „komplica zjazdu Agrárnikov v apríli 1918“. Dňa 15. júla bol vynesený rozsudok – zavrieť do koncentračného tábora do konca občianskej vojny.

         Nevieme ako, ale koncom októbra 1920 prešiel Michal Zinčenko do okruhu bojových akcií Armády Ukrajinskej Ľudovej Republiky na juho-západe Ukrajiny a dobrovoľne vstúpil do jej radov. Bol zaradený ako nižší dôstojník do jednotky kavalérie štábu 2. záporožskej pešej brigády 1. záporožskej pešej divízie. V novembri 1920 sa zúčastnil bojov za nezávislosť Ukrajiny.

         Po porážke UĽR sa Michal Zinčenko ocitol na poľskom území, kde zostal do jesene 1921. Zdržiaval sa v tábore v Pikuliciach pod Peremyšlou a vo Vadoviciach, kde čakal na ďalšie zaradenie. Ale hneď v septembri ho ako študenta prepustili z armády, aby mohol pokračovať v štúdiu.

         Ako štipendista Kresťanskej asociácie mládeže (Young Men's Christian Association – YMCA) študoval Michal Zinčenko do mája 1922 na Kráľovskom poľnohospodárskom Inštitúte (Königliche Landwirtschaftliche Hochschule) v Berlíne. Keď mu YMCA odmietla naďalej vyplácať štipendium, bol nútený prerušiť štúdium. Tým, že nebol členom žiadnej politickej strany, nemal ho kto podporiť.

         V máji 1922 prešiel Michal Zinčenko do Československa, kde sa toho času nachádzalo jedno zo stredísk ukrajinskej emigrácie. 11. júna ho prijali na Ukrajinskú poľnohospodársku akadémiu v Poděbradoch, na obor agronómie a lesného hospodárstva. Toho istého roku začal študovať na Českom vysokom učení technickom v Prahe na fakulte agronómie. Diplom inžiniera agronóma ČVUT získal 17. júna 1926.

         Ďalší život Michala Zinčenka bol zviazaný zo Slovenskom.

         Po ukončení štúdia pätnásť rokov pôsobil na majetku vo Vígľaši, s bydliskom v Očovej. V r. 1941, po napadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom, bol považovaný za štátneho príslušníka ZSSR a bol zaregistrovaný na Ústredí slovenskej štátnej bezpečnosti, ktorá bola spojencom Nemecka. On to však nebral na vedomie. Ako šéf poľnohospodárskeho podniku zamestnával Židov, ktorých pred prenasledovaním skrýval. Keď to vyšlo najavo, zatkli ho. Vďaka pomoci priateľov sa mu však podarilo zachrániť sa.

         V r. 1949 sa stal Michal Zinčenko prvým štátnym riaditeľom Fondu národnej obnovy, t.j. Štátneho majetku, ktorý vznikol na základe znárodnenia statkov obcí Bolešov a Púchov. V tejto funkcii zotrval až do r. 1953. Ale keď ho vyzvali, aby z titulu svojej pozície vstúpil do komunistickej strany, kategoricky odmietol. Preto ho zbavili tejto funkcie a degradovali.

         Potom sa Michal Zinčenko presťahoval s rodinou do Dubnice nad Váhom, kde žil do konca života. Zomrel 12.marca 1963 a je pochovaný na miestnom cintoríne.

         Michal Zinčenko nikdy neprestal milovať svoje rodisko, Ukrajinu. V jeho rodine poznali slová ukrajinskej hymny “Ukrajina je stále živá“, rodinná knižnica obsahovala ukrajinské knižky a deti jeho švagrinej, ktoré žili u manželov Zinčenkovcov, recitovali  hosťom verše z básnickej zbierky „Kobzar“ známeho ukrajinského básnika Tarasa Ševčenka. V rodine sa tak isto zachovala výšivka s trojzubcom a nápisom „Sláva bojovníkom za slobodu Ukrajiny“. Dejiny Ukrajiny a jej historické osobností boli často námetom diskusie s priateľmi intelektuálmi, emigrantmi ako on. Na prelome 60. a 70. rokov sa Michalovi Zinčenkovi prostredníctvom jednej československej asociácie podarilo vyhľadať synovca, ktorý žil na Ukrajine a s ktorým potom udržiaval písomný styk až do smrti.

         Nezabúdajúc na svoju rodnú Ukrajinu, Michal Zinčenko vynaložil nemalé úsilie pre blaho krajiny, ktorá mu poskytla útočište – Slovensko. S veľkým nasadením a láskou zušľachťoval a zveľaďoval slovenské nivy. Ako človek bol prístupný a prívetivý. K svojim podriadeným sa správal s úctou, vedel nájsť individuálny prístup ku každému. Často sa s nimi zhováral, navštevoval ich rodiny. V poli sa pristavoval pri robotníkoch, radil im, mladých pobádal, aby sa vzdelávali. Preto zanechal dobré spomienky v srdciach všetkých tých, ktorí s ním prišli do osobného alebo služobného styku.

         Odvtedy, čo Michal Zinčenko odišiel z Roišča, jeho rodáci o ňom nevedeli vôbec nič celých 98 rokov! Ani na Slovensku nič nevedeli o jeho živote na Ukrajine. Iba v tomto roku sa podarilo zrekonštruovať jeho životný príbeh na Ukrajine a skontaktovať sa so slovenskými bádateľmi Jánom Kvasničkom a  Adolfom Kobelom a preskúmať jeho život v emigrácii. Vďaka tomu sa pred nami objavila tvár ukrajinského patriota a slovenského občana.

         Tento rok, po dlhých desaťročiach,  konečne na Ukrajine vzdali hold tomuto bojovníkovi Ukrajinskej revolúcie  rokov 1917-1921. Pri príležitosti sto dvadsiateho piateho výročia narodenia Michaila Ľvoviča Zinčenka, ktoré pripadalo na sté výročie Ukrajinskej revolúcie, v obci Roišče odhalili pamätnú tabuľu s jeho menom. V septembri t.r. navštívil spoluautor tohto článku hrob poručíka M. Zinčenka, aby si uctil jeho pamiatku a vzdal mu zaslúžené vojenské pocty. Na hrob mu priviezol hlinu z rodného Roišča, z ulice, kde stál jeho otcovský dom.  Na pravoslávny sviatok zjavenia Panny Márie, 14. októbra, hrsť hliny z jeho hrobu uložili pri kostole Sv. Kataríny v Černigove s venovaním „Bojovníkom za slobodu Ukrajiny“. To isté symbolické gesto sa uskutočnilo 18. októbra na cintoríne jeho rodnej obce Roišče.

         Takto sa  zo zabudnutia navrátil do domova muž, ktorý bol rodom z Ukrajiny a zaradil sa medzi slovenských občanov. Bol to človek, ktorý nosil v srdci dve vlasti a bol ochotný všetko im obetovať. Jednou bola Ukrajina a tou druhou – Slovensko.

                                                                                                                        

 

 

 .

 

 

 

 

Особистий підпис  Михайла Львовича в справі №550

 

 

 

 

 

 

 

   

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

           

   

                 https://youtu.be/li5YnQMALbE

 

                      Použité zdroje : Nove zitja 20.12.2013 Autor : Adolf Kobela 

                       facebook - autor : Alexander Lyashev

                       https://www.facebook.com/groups/735889813222582/permalink/1331559936988897/

                       © -Ján Kvasnička a jeho dedičia 2018

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Siekelovci sa stiahli. La Casa de Slota prešla k právnikovi z kauzy emisie

Firma, ktorá vilu vlastní, dlhuje Trabelssiemu.

Stĺpček šéfredaktorky

Nech hanba po hlasovaní o kandidatúre Fica nie je kolektívna

Fico nie je jediným problémom voľby.

DOMOV

Voľba ústavných sudcov: Pozrite si možné scenáre vývoja (video)

Čo všetko sa môže v parlamente odohrať v utorok?


Už ste čítali?