Československé légie.

Autor: Ján Kvasnička | 20.7.2020 o 17:25 | (upravené 23.11.2020 o 21:22) Karma článku: 3,23 | Prečítané:  257x

​​ Bez legionárov by nebolo samostatného Československa.  Prezident  T.G.Masaryk, hlavná osobnosť zahraničného odboja.   Alebo aj o tom ako môj pradedko v Československých légiách prešiel celý svet.

Tento článok je venovaný ako hold môjmu pradedkovi Jozefovi Martišekovi - Československému legionárovi. Narodenému 12.02.1888 v Beluši. ktorý zomrel dňa 19.01.1954.

 V Československých légiach v Rusku bojovalo 5 104 Slovákov.

,

Pred vojnou pradedko  pracoval ako košikár v slávnej Belušskej košikárskej spoločnosti,ktorej výrobky boli prezentované aj na celosvetovej výstave v Paríži.

Košikárska štátna škola v Beluši vznikla podľa vzoru viedenskej školy v roku 1893 a svoje pôsobenie započala 1. septembra.O výrobky z belušskej košikárskej školy a dielne bol značný záujem. Jedným zo stálych odberateľov bola budapeštianska obchodná spoločnosť Steinbach a Pető. Jej prostredníctvom sa dostávali tieto produkty na vzdialenejšie domáce, ako i zahraničné trhy. 

Za veľký úspech možno považovať účasť belušskej košikárskej školy, ako prvej tohto druhu na Slovensku, na Svetovej výstave v Paríži, ktorá trvala od 15. apríla do 15. novembra 1900.

Súbor štyroch unikátnych fotografií nám podáva informáciu o práci v košikárskej škole ,ktorú museli vykonávať aj deti. Vidíme tu celú výrobu metiel-od zberu prútov cez odlistovanie,štiepanie a skracovanie až po viazanie do zväzkov. Obrázky pochádzajú z Beluše  z prelomu 19/20 storočia. 

Ešte tesne pred vojnou stihla emigrovať do Ameriky jeho sestra Eliška Martišeková ktorá sa neskôr volala Miss Eliss Martisek.

Strastiplná cesta môjho pradedka začala v roku 1914 kedy narukoval do 15. honvédskeho regimentu v Trenčíne.

V Trenčíne boli dva vojenské útvary
- C. a k. 71. Infanterie - Regiment "Galgótzy" Nr. 71 (skrátene IR71.)
- 15. honvédsky regiment - königliches ungarisches Landwehr Infanterie Regiment - uhorská kraľovská vlastibrana, peší pluk.
Pluk mal kasárne na terajšej Legionárskej ul. (zbúrané krátko po r. 2000). Honvédi boli po RU vyrovnaní r. 1867 vojenskou zložkou Uhorského kráľovstva ako domobrana (Landwehr). Bola to v podstate pechota. Pôvodne nemali špeciálne a podporné druhy vojska. 15. honv. peší pluk vznikol v r. 1886, sídlil v Trenčíne, v r. 1914 mal tri prapory a bol sučasťou 74. honvédskej pešej brigády, ktorá mala veliteľstvo v Nitre a tá bola sučasťou 37. pešej divízie, ktorá mala velitelstvo v Bratislave a bola súčasťou V. armádneho zboru.

Národnostné zloženie pluku bolo : 70% Slovákov, 24% Maďarov, 5% Nemcov, 1% Rumunov

Jednotky trenčianskeho 15. honvédskeho pluku naložili tiež 8. aug. do vlakového transportu v Istebníku, a časť plukovného vozatajstva a zásob aj na stanici Trenčín - Dolné mesto (malé nádražie - predmestie). Tieto vagóny potom na trenčianskej hlavnej stanici pripojili k celému transportu 15. pluku ktorý smeroval cez Žilinu, Čadcu a poľský Zvardoň do Žolinice.

V Trenčíne sa zastavil veliteľ 15. pluku plk. Dormándy, ktorý cestoval po zranení na liečenie do Budapešti. Na trenčianskej stanici sa zhromaždil dav ľudí. Spomedzi nich sa
okrem oslavných ozvali aj výkriky nespokojnosti s vojnou

Počas nakladania vojska trenčianske železničné stanice obsadilo vojsko a poľní žandári, ktorí do týchto priestorov nemali púštať civilné obyvateľstvo, ale plačúce ženy a rodinní príslušníci vojakov odchádzajúcich na front, postávali na celej trase, kadiaľ pluky pochodovali z kasámí k železnici.
Trenčiansky župan Július Szalavszký sa v auguste 1914 stal vládnym komisárom v trenčianskej, turčianskej a oravskej stolici, získal mimoriadne právomoci a dňa 22.8.1914 vydal vyhlášku o zavedení stanného práva na celom podriadenom území.
.

V prvom transporte odišlo asi 3000 honvédov, rovnaký počet však predbežne zostával v Trenčíne. Až 10. a 11.8.1914 pripravili na odchod do Haliče ďalšie dva transporty 15. honvédskeho pluku, v počte 3600 mužov.
15. honvédsky pluk v auguste 1914 nasadili na východnom fronte pod Chodelom pri Lubline.Utrpeli veľké straty, ktoré nahradili ďalšími povolanými záložníkmi. Pluk koncom októbra 1914 nastúpil na front juhovýchodne od Varšavy. Nevyhol sa značným stratám, dňa 24.10.1914 prišiel počas ruskej ofenzívy o celú rotu, protivníkom obkľúčenú a zajatú.
Na jar 1915 trenčiansky honvédsky pluk preložili na južný úsek východného frontu, až k hraniciam Besarábie, až do septembra 1916. V septembri 1916, po vstupe Rumunska do vojny, sa 15.honvédsky pluk presunul na novootvorený rumunský front.

 Bojov v Rumunsku sa uz pradedko nezúčastnil lebo v júli a to presne dňa 02.07.1916 v obci Kolemeja vo Volyňskej oblasti bol zajatý v hodnosti vojin .  Neskôr ako zajatec musel pracovať v bani v ruskom Omsku a bol skoro popravený ruskými vojakmi pretože si s ostatnými zajatcami pýtali  viac chleba na jedenie aby zvládali vykonavať tažkú prácu.Nezastrelili ich len kvôli tomu že si ich zastali čínsky pracovníci v bani.

 Útrapy ktorými boli vystavené vojská vojnuvedúcich krajín,nespravodlivosť vojny ,prinášali smrť,zranenia ,choroby miliónom na front nahnaných vojakov.Vojna vytvorila socialne a politické problémy doma i na fronte .V roku 1918 sa ich riešenie stalo ulohou dňa.Bolo ich urýchlene treba riešiť

Až do roku 1919 bol pradedko v zajateckom tábore  Omsk 3, kde pracoval v baniach na Titán a Zirkón.

Koncentračný tábor Omsk bol prvým koncentračným táborom v Cárskom Rusku. Od roku 1914 do roku 1920 bolo v ňom zajatých 20 000 zajatcov.

Bolo tu 17 barakov, po 500 ľudí.Teplota v barakoch častokrát nepresiahla teplotu 6 stupňov celzia.

 

 

V tomto zajateckom tábore bol umiestený spolu s pradedkom aj Josip Broz Tito ,zakladateľ moderného Juhoslovanského štátu.

Koncentračné tábory Omsk 1,2,3 boli umiestnené hneď vedľa Omského hippodromu ,ktorý na svojom mieste bez zmeny stojí doteraz.

 

V decembri 1918 prisiel do Omska  Milan Rastislav Štefánik ,  po jeho návšteve sa rozhodol pradedko vstúpiť do légii

 Prvykrát sa stretol s náborom do légii tesne po vianociach , dňa 26.12.1918

 

 

Omsk v roku 1919 v čase Československých légii.

 

13 apríla roku 1919 Jozef Martišek vstupuje do Československých légii v Omsku.

Do konca roku 1918 vstúpilo do česko-slovenských légií v Rusku približne 61 000 vojakov. 1. februára 1919 boli légie zreorganizované. Na tejto reorganizácií sa osobne podieľal hlavne  Milan Rastislav Štefánik  od decembra 1918 .

Obsadenie Omsku a Sibíri  légiami .

8. júna sa v Samare po jej dobytí Čechoslovákmi z eserov a menševikov sformovala demokratické vláda zvaná Komuč – Komitét členov Ústavodarného zhromaždenia (ktoré boľševici 19. januára 1918 rozohnali) a jeho Ľudová armáda. 13. júna sa podobná Dočasná sibírska vláda vytvorila aj v Omsku. Na základe pôvodného Západosibírskeho vojenského okruhu, ktorý sa boľševikom nepodarilo plne ovládnuť, tu vznikla Sibírska armáda.

V Omsku sa koncom júla uskutočnil ďalší zjazd česko-slovenského vojska. Odobril rozhodnutie pokračovať v intervencii v Rusku a obnovil činnosť Odbočky Československej národnej rady na Rusi, ale podriadil ju snemu česko-slovenskej revolúcie, ktorý zastupoval legionárov i krajanov v Rusku. Potvrdil Bohdana Pavlů do pozície jej výkonného predsedu (v neprítomnosti predstaviteľa ČSNR v Paríži) a tak fakticky v daný moment aj najvyššieho predstaviteľa politickej a vojenskej moci na Sibíri.

Omsk odvtedy dostal označenie Biely Omsk.

Noví velitelia oboch divízií – Stanislav Čeček a Radola Gajda – boli povýšení na generálmajorov. Číselný stav česko-slovenského vojska sa doplnil ďalšími bývalými zajatcami a dosiahol stav okolo 60-tisíc mužov. Konečne 31. augusta po ovládnutí Čity v Zabajkalsku sa na stanici Olovjannaja stretli oddiely sibírskej skupiny generála Gajdu s legionármi postupujúcimi z Vladivostoku. Celá Transsibírska magistrála sa tak dostala do česko-slovenských rúk.

Prelom augusta a septembra bol vrcholom slávy a moci česko-slovenských légií v Rusku. Ovládali železničnú trať na ruskom a čínskom území od Volgy až po Tichý oceán. Pod ich priamym vplyvom na konferencii v Ufe 8. – 23. septembra prebehli úspešné rokovania o zlúčení Komuča a Dočasnej sibírskej vlády. Vznikla tak Dočasná všeruská vláda pod vedením esera Nikolaja Avksentieva (1878 – 1943), bývalého člena Dočasnej vlády.

Dielo legionárov akoby bolo zavŕšené obrovským triumfom – nielenže očistili od Červených gárd väčšinu ruského územia, no súčasne dostali v slovanskom bratskom Rusku k moci vládu, ktorá bola demokratická, ľavicová, vo svojej orientácii prozápadná a ktorá mala šancu získať medzinárodné uznanie a ovládnuť zvyšok krajiny.

 

 

 

​​Légie spolupracovali s armádou bielogvardejského veliteľa admirála Alexandra Kolčaka, ktorá sa v občianskej vojne neúspešne usilovala o porážku boľševikov. Kolčak, ktorý sa vyhlásil za vládcu Ruska, sa preslávil krutosťou a jeho vojská, rovnako ako vojská boľševické, či iných protiboľševických vodcov, mali na svedomí viacero masakrov civilného obyvateľstva. Aj preto legionári stratili akúkoľvek motiváciu zúčastňovať sa ďalších bojov.

Situáciu zmenil postup boľševickej armády zo západu a puč v Irkutsku, kde sa moci chopili takzvaní eseri, čiže predstavitelia jednej časti rozštiepenej Strany socialistov revolucionárov. Eseri Kolčaka zbavili moci a neskôr uzavreli dohodu s boľševikmi. Prímeria sa nakoniec dočkali aj legionári, podmienkou ale bolo vydanie Kolčaka, ktorého pôvodne chceli zobrať do Československa. Kolčak bol následne odsúdený za smrť viac než 100-tisíc ľudí a vypálenie mnohých dedín a popravený.

Dohoda o prímerí, podpísaná na stanici Kujtun v Irkutskej oblasti, znamenala pre legionárov voľný prejazd s plnou výzbrojou na východ, do prístavu Vladivostok. Ako určitá záruka plnenia podmienok prímeria im poslúžila časť ruského zlatého štátneho pokladu, ktorého sa československé oddiely zmocnili spolu s bielogvardejcami v Kazani v auguste 1919. V dohode o prímerí sa uvádzalo, že zlatý poklad „zostáva v Irkutsku, ochraňuje sa zmiešanou strážou československých a sovietskych vojsk a odovzdá sa irkutskému výkonnému výboru pri odchode posledného československého vojenského vlaku“.

Prejazd legionárskeho vlaku cez Sibír do Vladivostoku. 

 

Československí legionári dobyli všetky veľké mestá Sibíri aj Jekaterinburg, avšak cára Mikuláša II. a jeho rodinu sa im tam už zachrániť zo zajatia nepodarilo, necelý týždeň pred príchodom československých légií do mesta bola celá rodina vyvraždená na priamy príkaz červených z Kremľa. Operácia sa rozšírili aj mimo oblasti transsibírskej magistrály, došlo k ďalšiemu presunu jednotiek cez Sibír do Vladivostoku, cez vojenský odpor boľševikov. Legionári museli okrem iného v boji zničiť aj celú Golikovovu boľševickú armádu Centrosibira, aby sa podstatný zvyšok vojsk dostal za Bajkal. Gajdovi muži po šiestich týždňoch neľútostných bojov s Nemcami dokázali obsadiť 39 zo 40 tunelov v okolí Bajkalu skôr, než ich boľševici stihli vyhodiť do vzduchu (podminovávali ich v apríli nemeckí ženisti vedení boľševikmi, čo legionári neveriacky sledovali). Tým bola magistrála udržaná prejazdná, kľúčový faktor prepojenie všetkých jednotiek Čs. zboru rozmiestnených od Penzi a Volgy až po Vladivostok v dĺžke 8000 km. O vzniku Československa sa legionári dozvedeli s oneskorením niekoľkých týždňov. Vo Vladivostoku nemali legionári s boľševikmi žiadne problémy a až po vypuknutí bojov prevzali Légie kontrolu nad Vladivostokom. Z Vladivostoku sa na spojeneckých lodiach a aj na prvých československých, ktoré zakúpil TECHOD (technické oddelenie légií) v Japonsku (prvý československá loď Légie), dopravili do Československa.

Ukončenie služby Jozefa Martišeka v Československých légiách po zranení zo zdravotných dôvodov - 13.07.1919. 

 

 

Môj pradedko sa vrátil domov transportom Americkou loďou Heffron ktorá odišla z Vladivostoku dňa : 13.8.1919 Cesta sa však zdramatizovala keď cestou k medzipristátiu v Japonsku v noci zo 15.08. na 16.08 1919 loď uviazla na plytčine pri meste Moji v Kitakjúšú, poškodila sa  a musela sa opravovať v Japonskom prístave Kobe .Dovtedy sa o nich starali príkladne sestričky z Americkej YMCA. To znamenalo viac ako 2 mesačné zdržanie v Japonsku a spoznávanie života a kultúry Japonska.Až 31.101919 opravená loď Heffron odplávala  k Šanghaju.Dńa 9.12.1919 preplávala Suezom a 17.12.1919 pristála v prístave Terst  Z Terstu prišiel vlakom do Českých Budejovíc dňa 22.12.1919 a na vianoce  bol už v rodnej Beluši.

   

Loď mala po ceste tieto zastávky- Kobe,Šanghaj, Sinagapur,Honkong ,Srí Lanka-(Colombo) a Port Said,Terst.

 Odchod légií z Ruska išiel dvoma hlavnými cestami: z Vladivostoku kde sa legie sústreďovali na Ruskom ostrove odkial cestovali lodou do Ameriky, vlakom cez kontinent a loďou ďalej do Európy, či južnej cestou cez Japonsko, Hongkong, Cejlón, Suezský prieplav do talianskeho Terstu, veľké americké, pôvodne nemecké lode President Grant a Amerika urýchlili evakuáciu. Posledným transportom bola americká loď Heffron 2. septembra 1920. Niektorí československí legionári umierali ešte pri námornom presune a spočívajú na dne Indického a Tichého oceánu.

Po návrate do Československa mnoho legionárov bojovalo  v takzvanej Maďarsko-česko-slovenskej vojne  Vo finálnej fáze vojny na oboch stranách stálo viac ako 120 tisíc vojakov. V tejto vojne Česko-Slovensko získalo kontrolu nad územím Slovenska, ktoré pred vojnou patrilo Uhorsku .A hlavne legionári udržali a dobyli pre Slovensko Žitný ostrov. Bojovalo sa aj o severné  oblasti Slovenska s Poliakmi .

 

Jozef Martišek. prešiel cez celú Transibírsku magistrálu. Ukončenie služby Jozefa Martišeka v Československých légiách skončilo 13.07.1919. A cez Vladivostok  - Japonsko - Hongkong ,Srí Lanku ,Egypt prešiel celý svet aby na konci roka 1919 vstúpil na Európsky kontinent v prístave Terst a vlakom prišiel do Českých Budejovíc a odtial vlakom do rodnej Beluše.

  V dnešnej dobe sa na pamiatku v  Rusku  znovu stavajú  pamätníky Československým legionárom ,ktoré predtým komunisti ničili.       

 

© -Ján Kvasnička a jeho dedičia - 2020. Všetky práva vyhradené.

zdroje  / www.belusa.sk

              www.trencan69fk.sk

             Vojenský ústredný archív Praha

              www.wikipedia.com

              www.youtube.com

              http://omsk-                                veteran.ru/news/vo_vremja_pervoj_mirovoj_vojny_v_omske_nakhodilsja_pervyj_v_strane_konclager_dlja_voennoplennykh/2014-06-26-308

https://1914-1918.europeana.eu/en/contributions/21887

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vagovič: Jankovská taktizuje, ešte sa jej rozviaže jazyk

Kniha Vlastnou hlavou sleduje Ficov pád.

Dobré ráno

Dobré ráno: Boris Kollár mal iný režim ako zvyšok Slovenska

Šéf parlamentu v piatok nemocnicu opúšťa.


Už ste čítali?